Známe slovenské porekadlo však tvrdí opak. Je to, ale skutočne tak? Skôr by som povedala, že láska vlastne nič nie je schopná preniesť. Vie byť milá, roztopašná, roztomilá, nástojčivá či zanovitá a vie sa vypäť do obrovskej energie. Nemá však dosť vytrvalosti. Nie je bežkyňou na dlhú trať. Nebeháva maratóny, je skôr na šprinty. Vie vyštartovať raketovou rýchlosťou a v úvode sa zdá, že podá až heroický výkon. Postupne jej však ubúda síl. Čím to je? Čo jej chýba, čo ešte potrebuje?
Nezrelá láska
Nie nadarmo sa vraví, že len zrelý človek je schopný skutočnej lásky. A píšu o tom aj všetci velikáni. Maslow, Fromm aj Buber a mnohí ďalší. V ľudských vzťahoch nezrelá láska píše skutočné, ale aj smutné príbehy. Často začne postupne korodovať, degenerovať, až sa z nej stane neláska alebo ešte horšie – nič z nej nezostane. Akoby jej čas neprospieval. No prečo potom toto porekadlo vzniklo? Veď obyčajne je v týchto ustálených slovných spojeniach zhmotnená hlboká ľudská múdrosť, mnohonásobne pozorovaná realita. Hm. Tak ako to, teda je?
Láska a veda
Z nejakého dôvodu my ľudia radšej veríme všetkým možným aj nemožným mýtom o láske, ktoré nám naša kultúra sprostredkováva a úplne pritom ignorujeme vedomosti. V žiadnej inej oblasti života si nepripúšťame takú vysokú mieru omylov a mylných domnienok ako v láske. V žiadnej inej oblasti života neignorujeme vedu a jej poznatky tak nemilosrdne ako v láske. No, áno tento nešvár sa nám tu rozmohol a dlhodobo pôsobí.
Hrozienko v koláči
Láska je veľmi dôležitá ingrediencia, no nevyzerá to tak, že je základným stavebným materiálom vzťahu, ako sa zvykne spievať v piesňach a tvrdiť v happyendových filmoch. Nie je cestom, ale skôr hrozienkom v koláči. Ospravedlňujem sa, že sa na to práve pozerám dosť neromanticky a možno až príliš realisticky. Mám však za to, že bez vhodného osobnostného prostredia si vôbec žiadna láska dlhodobo neudrží svoju sviežosť, pevnosť ani energiu. Čo, teda tú lásku zráža na kolená? Čo ju oslabuje?
Bombardovanie
Napríklad osobnostná nevyrovnanosť v páre. To, že jeden sa bojí výrazne menej či viac ako ten druhý. Že jeden je výrazne aktívnejší a viac ponorený v živote. Ešte viac však to, že jeden sa v ťažkej situácii rozhoduje prevažne pre námahu, ako problém zvládnuť a ten druhý pre úľavu, ako z neho uniknúť. Toto vie vzťah doslova rozbombardovať. Programovo to vedie ku generovaniu rozdielu. Denne sa na jednu stranu pridáva a z druhej ubúda. Úvodná nevyrovnanosť by až tak nevadila, pokiaľ by spolubytím dochádzalo k vyrovnávaniu. Lenže pri takomto rozdielnom rozhodovaní sa sa deje opak.
No a čo
Poviete si, veď no a čo. Tak bude rozdiel. Veď, keď dvaja chcú, všetko sa dá – aj s rozdielom žiť. No hej, dá, ale za akú cenu? A áno, máte pravdu, ak hovoríte, že o tom či už je cena privysoká alebo nie, sa rozhoduje každý individuálne, je každého vec, koľko ešte chce investovať. Sama som naklonená takémuto uvažovaniu, pozorovaním života však, predsa len badám akési podobnosti vo vývoji takýchto vzťahov. Nakoniec to máva rovnaký či veľmi podobný záver.
Začarovaný kruh
Prečo takí dvaja obyčajne spolu nevydržia ? Aj preto, lebo ak niekoho v detstve naučili nazerať na seba škaredo je potom veľmi ťažké uveriť, že sa niekto môže dívať aj pekne. Že to môže byť úctivý a láskavý pohľad. Neverí tomu a chce sa presvedčiť. Obyčajne tak, že druhého nejako zhodí, aby zistil či aj napriek tomu zostane.Bezmocnosť protipólu spočíva v tom, že nemá ako ukázať, že oproti sebe vidí človeka – hodnotného človeka. Často je to, bohužiaľ nesprostredkovateľné. A tak si jeden dookola utiera “pľuvance” z xichtu a druhý sa stále viac a viac do blata zabára. Začarovaný kruh, ktorý čoraz viac unavuje.
Idealistická úvaha?
Je to možné zvrátiť? Hm, vraví sa a píše sa, že jedine cez individuálnu zmenu každého jednotlivca v páre vedie cesta. To je taká známa okrídlená veta. Lenže ja si myslím (a možno je to idealistická úvaha), že náš partner sa môže zmeniť aj kvôli nám. Za túto vetu by ma možno niektorí najradšej upálili, ale ja za ňou stojím. Výrazná zmena je vraj možná buď v dlhodobej psychoterapii alebo dôsledkom tragédie, traumy. Je však aj tretia možnosť a síce zmena dôsledkom milujúceho vzťahu. Kde človek zažíva stále a neochvejné prijatie a potom sa odváži ísť aj do veľmi neprebádaných a strašidelných území svojej osobnosti. Vie totiž, že tam nebude sám! No, ale koľko času na to treba, to sa ma nepýtajte.
Keď sa opäť vrátim k metafore o koláči vychádza mi, že: Nasýtili by sme sa aj cestom, ale bez hrozienok by boli tie koláče strašne nudné, nezaujímavé a málo vzrušujúce. Nevýrazná chuť! Jedlo síce hodné nasýtenia, ale bez pôžitku a slasti. Chýbal by akcent takému životu. Bez lásky nám zostáva len– bezpečná bledošedá realita. A tak sa často rozhodujeme radšej žiť nezrelo, ale s láskou…
Kto už by len odolal chuti lásky? Hm?
napísala: Maja Kubišová