Dobrý vzťah nie je len o nájdení toho osudového…

V rozhovore s Máriou Kubišovou sa dočítate aj:

  • ako vyzerá zdravý vzťah a prečo v každom partnerstve niečo chýba
  • prečo očakávame, že nám partner bude všetkým a naplní všetky naše potreby
  • aký pocit by sme mali mať, keď fungujeme v kvalitnom vzťahu
  • prečo nie je vzťah o osudovosti, ale o spolupráci

Keď za vami chodia ľudia s problémami vo vzťahoch, snažia sa nájsť kľúč k tomu, aby pochopili, čo je to zdravý vzťah?

Nevídam veľmi, že by práve toto chceli pochopiť. Skôr prídu v čase, keď je im vo vzťahu ťažko a chceli by v prvom rade vyriešiť konkrétny problém.

Motív, prečo prídu, je väčšinou taký, že majú vzťahovú krízu alebo je to niečo, čo sa kríze podobá. Chcú riešiť, že sa nemajú dobre, hádajú sa, vzďaľujú sa, nespia spolu, prežili neveru. No túžba po zdravom vzťahu sa u nich vyvíja až postupne.

Majú ľudia povedomie o tom, ako na vzťahoch pracovať? A chcú to vôbec?

Niekedy mám pocit, že ich problémy by sa dali celkom ľahko vyriešiť, ale bez tohto povedomia sa im to nedarí hoci sú to vzdelaní a inteligentní ľudia.

Často nemajú základné komunikačné zručnosti, nevedia, ako sa rozprávať, ako vytvárať otvorenosť, blízkosť, teda v podstate to, ako vzťahy budovať.

To ma dosť mrzí, aj keď už rokmi práce beriem ako fakt, že povedomie ľudí o tom, ako sa správať vo vzťahu, je nízke a to, ako dobre žiť vo vzťahoch, vie len málokto.

Na školách sa to neučí, ľudia niečo odpozerajú z toho, čo vidia v rodine, a potom buď robia to isté, alebo chcú robiť niečo práve naopak.

No uvedomujem si, že môj názor môže byť ovplyvnený aj tým, že za mnou prídu práve takíto ľudia, lebo tí, ktorí to všetko ovládajú, sa do krízovej situácie dostanú menej často.

Hovorí sa, že ľudia dnes majú prehnané očakávania od svojich partnerov. Chceme, aby nám boli všetkým, dobrým milencom, priateľom, dôverníkom, pomocníkom, aby zvládali to či ono, aby nám naplnili všetky naše potreby. Sú tieto očakávania vo vzťahu správne?

Očakávania vo všeobecnosti nie sú niečo, čo pomáha. Ale áno, v dnešnej dobe je to tak. Chceme, aby bol partner multifunkčný, zasýtil všetky naše potreby, a to sa reálne nedá.

Aj toto je jedna z vecí, ktorú si ľudia neuvedomujú, teda to, že život si jednoducho musíme napĺňať z rôznych zdrojov.

Hoci je partnerstvo dôležité, nielen ono nás môže naplniť. Máme aj vlastné osobné ciele, ambície a potreby, ktoré vzťah ako taký nemôže zasýtiť všetky.

Žijeme v dobe, keď už nie sme tak veľmi obklopení veľkou rodinnou komunitou, ktorá nám vedela naplniť rozličné potreby. Keď teraz fungujeme v domácnostiach iba s jednou osobou, chceme, aby to všetko zastúpila. Nemôže to byť aj tým?

Môže to byť jeden z vplyvov a môže to súvisieť aj s dnešným svetom, že chceme mať uspokojené všetky potreby a pokiaľ možno čo najjednoduchším spôsobom. Sme rozmaznaní, chceme všetko a veľa a ukazuje sa to v každej oblasti vrátane vzťahov.

Pravdepodobnejšie to potom ústi tam, že keď partner nenaplní všetky potreby, ktoré máme, sme náchylnejší vzdať sa ho?

Áno, rýchlo to vzdať a nájsť niekoho, kto nám ich podľa našich predstáv naplní. Dnes si skôr vyberáme ako možnosť výmenu než opravu alebo rekonštrukciu, lebo možností je oveľa viac ako kedysi, a to sa premieta aj do vzťahov.

Nemôžu byť pre niektorých ľudí riešením polyamorické vzťahy, keď si partneri hľadajú naplnenie svojich potrieb v konsenzuálnych viacerých vzťahoch naraz?

Zrejme pre niekoho to riešenie je, keď túto cestu volí. Ak to niekomu vyhovuje, nech to tak má. No treba si uvedomiť, že zase to môže kĺzať po povrchu. To, čo potrebujem, si nájdem tu a tu a tu, ale nepodstupujem väčšiu námahu. Podľa mňa je väčšia námaha nájsť to v jednom vzťahu.

Možno sa to tí ľudia snažili v primárnom vzťahu nájsť, ale nepodarilo sa im to.

Áno, často sa deje, že potom skúsia hľadať inde. No po čase aj tak zistia, že síce sa v prvom pláne nasýtili, dalo im to, čo im chýbalo, ale potom prídu dôsledky a myslím si, že tie väčšinu ľudí po čase začnú obťažovať.

Napríklad ste vo vzťahu a deficit, ktorý sa vo vzťahu vytvára, si doplníte s niekým iným, no na váš primárny vzťah to má dopad, pretože v ňom vlastne nie ste úplne.

Váš partner to vníma a dopadá naňho, že nie je pre vás dosť dobrý.

Podľa mňa vtedy vzťah začína z dlhodobejšieho hľadiska nejakým spôsobom chátrať, aj keď to tak na začiatku vyzerať nemusí. A má to vplyv aj na otvorenosť vo vzťahu. Žijete už akoby viac životov, vnikajú rôzne tajomstvá, tabu témy a to všetko má na vzťah dopad, lebo nechcete ublížiť tomu druhému.

Ako sa potom zachovať, ak partner vie, že nám určité potreby nenapĺňa, no nechceme sa vzťahu vzdať?

Neexistuje jednoduchý recept na to, ako sa zachovať. Dôležité je o tých veciach hovoriť, ale nielen povedať, čo mi chýba, no rozprávať sa aj ďalej – ako v tom vieme spolu kráčať a čo s tým deficitom, ktorý sa vytvára.

Môžeme sa rozhodnúť, či ho budeme znášať, lebo sú iné veci, ktoré v danom vzťahu prevažujú, alebo si povieme, že nechceme žiť tak, aby sme celý život generovali deficit a tým pádom spolu nebudeme.

Možností je samozrejme viac, ale osobne si nemyslím, že existuje vzťah, kde má človek naplnené úplne všetko. Treba rátať s tým, že v každom vzťahu aj niečo chýba a je na nás, či sme s tým uzrozumení a či sme ochotní ten nedostatok prijímať ako jeho súčasť.

Zrejme závisí od závažnosti toho, čo chýba.

Iste a otázka je, či prevažuje to, čo je vo vzťahu pozitívne. Ak už nás vzťah viac zaťažuje, ako nám niečo prináša, po čase človek začne uvažovať, ako to vyriešiť, či v ňom zostať alebo odísť.

Nemáte z ľudí pocit, že sa niekedy vzdávajú vzťahov príliš skoro?

Áno, ak by sme porovnali dnešnú dobu s minulosťou, vyzerá to tak, že dnes sa ľudia veľmi skoro vzdávajú, ale to je veľmi všeobecný pohľad. Niekedy ťažko posúdiť, či je to už skoro alebo neskoro.

Myslím si, že to opäť vyplýva z faktu, že dnes máme oveľa viac možností. Keď sa chcela žena rozísť s mužom v 50. rokoch, určite to nemala také jednoduché, ako dnes. Aj spoločnosť sa na to celé inak pozerá, aj možnosti sú iné.

Vplýva na to veľa faktorov. Ale vidím aj ľudí, ktorí sa veľmi snažia, až by som povedala, že sa naozaj vo vzťahu trápia a čakala by som, že už sa dávno vzdajú, no oni v ňom naďalej zostávajú. A potom sú ľudia, ktorí majú pri prvom náznaku potrebu ubziknúť.

Český terapeut Jan Vojtko pre DVTV pred časom povedal, že za ním chodia klienti, ktorých nazval feťáci lásky. Myslel to tak, že ľudia vydržia vo vzťahu rok, rok a pol, lebo sú závislí od prvotnej chémie, vzrušenia a keď vzťah prejde do niečoho serióznejšieho, hľadajú to vzrušenie opäť s niekým novým. Stretávate sa s tým aj vy?

Toto je pre mňa niečo ako vzťahový fakt. Na začiatku je to o zamilovanosti a chémii a aj štatistiky hovoria, že táto fáza vydrží asi dva roky. Človek je v opojení a je to celé jednoduchšie.

Potom toto obdobie začne pomaly vyprchávať a je nutné začať vzťah budovať. Vtedy už do toho vstupujú osobnosti dvoch ľudí. Je preto dôležité, či si ľudia dobre vybrali, či je medzi nimi dostatočná kompatibilita a či sú tam dostatočné predpoklady na vybudovanie vzťahu práve s daným partnerom.

Najdôležitejší faktor je však ten, či človek vlastne budovať chce a či má vedomosť, že vzťah je niečo, čo musí vytvoriť. Pre zamilovanosť netreba robiť nič, stačí, že sa dvaja stretnú, zaiskrí to a už sa to deje. Ale ak chceme mať vzťah aj ďalej, musíme začať niečo robiť.

Akoby ľudia nevedeli, že vzťah je niečo, čo sa musí vybudovať. To, čo sa deje na začiatku, ešte nie je vzťah. Je to dôležité, príroda nám pomáha, aby sme sa dokázali zblížiť, vtedy je všetko mäkšie, hladšie, ale potom to už nechá na nás.

Sú ľudia schopní prijať, že tie ďalšie fázy už nebudú také ružové ako na začiatku?

Povedala by som, že často nevedia, že to takto je, sú sklamaní, že na začiatku to bolo inak. Hovoria si – vtedy si robil toto a tamto a teraz to nerobíš.

Často na to tiež nemajú osobnostné predpoklady a mnohým sa skrátka nechce. Radšej idú na vlne, namiesto toho, aby pádlovali, aj keď podľa mňa to ťažšie nie je, je to iba iná forma a úroveň vzťahu.

Vyznieva to tak, akoby ľudia už nevedeli mať dlhodobé vzťahy.

Nie, že nevedeli mať, no ak nezačnete budovať dlhodobý vzťah, tak ho mať ani nemôžete. Je to, akoby ste povedali, že ľudia nechcú mať domy. No ak si ich nepostavia, tak ich nemôžu mať.

Je podľa vás cestou si v úvode vzťahu ujasniť niektoré spoločné ciele, priority, zistiť kompatibilitu, aby ľudia vedeli, či im stojí za to na vzťahu pracovať?

Dobré vzťahy vytvoria tí, ktorí rozumejú sami sebe.

Každý vzťah prejde úvodnou zamilovanou fázou, a potom sa ukáže, či sú tí dvaja schopní v danej kombinácii ho vybudovať. Môžete si na začiatku povedať, že budete spolu až do smrti, budete mať štyri deti, dom a bernardína.

Je fajn sa rozprávať o predstavách a víziách, no napriek tomu sa vám to v realite nemusí spolu dariť. Život a realita vzťah preveria.

Nestoja niektoré vzťahy na zvyku alebo závislosti jedného od druhého?

Závislosť je súčasť vzťahov, v podstate každý vzťah je akási závislosť, aj láska je závislosť, no závisí na jej miere.

Keď sa s niekým rozhodnete, že s ním budete mať vzťah, tak s ním spájate svoj život.

Niečoho sa v prospech neho vzdávate. Závislosť tam existuje, ale nesmie prekročiť určitú mieru, ktorá by zneslobodňovala ľudí ako indivíduá. A zvyk je zase niečo, čo človeku dáva určité bezpečie.

Napríklad keď viem, že šálku budem mať v skrinke na určitom mieste a naozaj tam je, upokojuje ma to. Sú ľudia, ktorí chcú mať vzťahy živé a stále dynamické, a sú takí, ktorým je to jedno, sú radi, že tam tú šálku nájdu a stačí im zvyk.

Každý to má inak, ale myslím si, že každému vzťahu po nejakej dobe hrozia aj nástrahy v podobe zvyku a rutiny. To je tiež ich súčasť.

Mnoho ľudí si predstavuje, že vzťah je o nezištnosti a sebaobetovaní. Je sebecké, ak človek nejde do vzťahu nezištne a očakáva reciprocitu?

Vzťahy sú o prijímaní aj o dávaní. Obetovanie nie je pre vzťahy dobrá vec a je jedno, či sú to vzťahy partnerské alebo akékoľvek iné. Keď sa obetujem, v tej chvíli nerobím to, čo chcem ja, ale to, čo chce ten druhý, alebo si aspoň myslím, že to chce.

Potom vo mne narastie hnev, že som si neuspokojila svoju potrebu a vzniká akýsi dlh, keď čakám, že by mi to ten druhý mal vrátiť. No on často ani netuší, že som sa obetovala a nemá pocit, že mi je dlžný, čo spôsobuje vo vzťahoch veľký chaos. Táto forma obetovania je pre vzťahy deštruktívna.

Ale je iné, keď hovoríme o reciprocite, pri ktorej niečo urobíme preto, že druhému chceme ukázať, že ho máme radi. Záleží na motíve, prečo sa vzdávame svojho a dáme druhému.

Ak to urobíme preto, lebo si myslíme, že by sme to mali urobiť, že je to správne a očakáva sa to, tak je veľká pravdepodobnosť, že z toho vznikne v budúcnosti problém. Ale ak sa niečoho vzdám preto, lebo je to prejav lásky, je to iné.

Vtedy ani človek nemá pocit dlhu, lebo napĺňa seba tým, že dáva druhému. Musíme však rozumieť tomu, prečo niečo robíme. Keď toto vieme, nepomýlime sa. Dobré vzťahy sú schopní vytvoriť jedinci, ktorí sú osobnostne zrelí a rozumejú sami sebe.

Zrelý človek je však tiež široký pojem, kto to je?

Taký niekto v podstate asi ani neexistuje, lebo dokedy žijeme, máme stále možnosť sa rozvíjať a zrieť. No to, do akej miery som zrelá a sebe rozumiem, do takej miery som schopná vytvárať hodnotný vzťah.

Kedy nastáva fáza, že by sme sa mali vo vzťahu uspokojiť a povedať si, že toto je ono, nemusíme hľadať zadné vrátka? Aký pocit by mal mať človek zo vzťahu, aby v ňom dozrelo toto poznanie?

Pochybnosti sú vo vzťahu vždy a je to o človeku, ako sa s nimi dokáže vyrovnať. Myslím si, že človek vo vzťahu ostáva a verí mu, keď miera jeho naplnených potrieb je vyššia, ako miera nenaplnenia.

Keď sa to prehupne do opačnej kombinácie, začína generovať deficit a vtedy rozmýšľa o odchode, lebo v deficite sa žije ťažko a prejavuje sa to v rôznych sférach života. Buď nám vzťah nejako v živote pomáha, vyživuje nás, stabilizuje nás, môžeme sa v ňom realizovať a máme možnosť milovať.

Alebo je v ňom viac toho, čo nás zaťažuje. Je to o tom, ako sa vo vzťahu človek cíti a navyše je to preňho aj veľká možnosť sebarozvoja a porozumenia sebe.

Keď žijete v partnerstve, otvárajú sa vám mnohé témy, ktoré sa vám v single živote neotvárajú. Vzťah môže slúžiť na veľa vecí pre život človeka, nie je to len o spoločnom bývaní, deťoch, majetku a záľubách. Učí nás aj o sebe samých.

Na začiatku ste spomínali, že dnes máme oveľa viac možností ako kedysi. Niektorí ľudia možno práve preto stále premýšľajú, že hoci majú pomerne zdravý a dobrý vzťah, či nie je niekde ešte niekto lepší. Či ich nečaká čosi viac.

Ale tak je to s každým rozhodnutím. Keď už sa rozhodnem pre niečo, prichádzam o to, čo je inde. Keď sa rozhodnem pre určitého partnera, prichádzam o možnosti, ktoré majú iní. Je to téma zodpovednosti a prístupu k životu.

Môžem sa slobodne rozhodnúť, ale zároveň musím niesť zodpovednosť, že to bude mať pre môj život nejaké dôsledky. Človek niekedy absolvuje viac vzťahových koliesok a zistí, že vo výsledku je to vlastne podobné. Niekomu stačí jedno, dve alebo tri a niekto ich potrebuje päťdesiat.

Nemyslím si, že to je tak, že nájdeme človeka, ktorý nám uspokojí všetko. Ale môžeme nájsť človeka, s ktorým dokážeme dobre spolupracovať.

Ak nájdeme takého, ktorý je s nami kompatibilný a dobre to funguje, vtedy sa zo spolupráce tešíme. Ale v tom je práve fígeľ – nájsť toho kompatibilného a toho, kto s nami aj reálne spolupracovať chce. Dobrý vzťah je o dvoch, ktorí chcú.

Nie je to o nájdení toho osudového, ale o tom, že aj my musíme ísť do námahy a do spolupráce. No koniec koncov je veľmi príjemné spolupracovať s človekom, ktorý to chce tiež a je veľmi príjemné, keď sa tá spolupráca darí. To je dobrá dynamika života.

 

Rozhovor prepísala Michaela Žureková pre zena.sme.sk

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c-privat/22307495/b10199ff83165ccc9b94affeb39d56c48745152b