Jedného dňa sa mi ozvala známa, ktorú som nevidela zo desať rokov. Poznali sme sa len tak sporadicky cez deti a v mojej pamäti zostala spojená s jej synom Rudkom, ktorý bol vždy „problémom“. Pamätám si, že sa odjakživa riešili nejaké nespravodlivosti súvisiace s jeho osobou. Rodičia ho prekladali z jedného športového klubu do iného, lebo tréner, zo školy na školu, lebo učitelia, alebo bol zas nejaký problém s jeho kamarátmi.
Rudo medzičasom dospel a z malého počerného chlapčeka je dnes dvojmetrový dvadsiatnik. Možno aj preto, že je junior, ho doteraz všetci volajú Rudko. Zrejme to súvisí i s tým, že mentálne je oveľa mladší v porovnaní s vekom, ktorý má v občianskom, hlavne však s tým, ako on sám nahliada na seba. Čo sa teda vlastne stalo? Prečo má ten chalan stále „problémy“?
Výraz – naučená bezmocnosť mi napadol v súvislosti s jeho príbehom. Ak rodičia sústavne berú dieťaťu príležitosti k rastu tým, že za neho riešia jeho vlastné problémy a frustrácie, postupne sa z nich stávajú aj chirurgovia amatéri. Pomyselne amputujú svojmu dieťaťu končatiny a vylamujú mu zuby. Jemu potom nezostáva nič iné, iba sa bezmocnosti naučiť. Výskumy na túto tému potvrdzujú, že malý tvor skutočne postupne rezignuje a opúšťa svoju prirodzenosť, lebo zistí, že aktívne správanie je nežiaduce, stráca sa jeho zmysel, lebo nie je cenené.
Paralelne s tým, čo sa deje okolo neho, sa v jeho vnútri hromadí hnev. Rudo ho raz akosi spontánne vypustil na mamu ešte v čase, keď bol chlapec. Rozkričal sa na ňu a povedal jej, čo sa mu nepáči. To, čo vzápätí nasledovalo, ho nielen prekvapilo, ale aj významne ovplyvnilo jeho ďalší život. Matka požalovala otcovi, čo si k nej syn dovolil, a ten nevymyslel nič lepšie, ako to, že ho po návrate z práce spráskať remeňom. Tento fatálny zážitok sa mu vryl hlboko do pamäti, a tak v rámci sebazáchovy začal budovať bezpečnostné dvere na trezore, kde odvtedy uzatvára svoj hnev. Zlomili ho? Či len veľmi vystrašili? Toť otázka, ktorú som si kládla, keď mi Rudo so smútkom v hlase opisoval svoju traumu z detstva.
Žiadne dvere ale nie sú dosť silné na to, aby za sebou udržali hnev. Explózie, ktoré potom zákonite nasledujú, človek vníma ako vlastné zlyhanie aj preto, že bývajú neadekvátne situácii. Zvonku to vyzerá tak, že dotyčný robí scény kvôli blbostiam. A tak sa postupne rozvíja ďalšie „ochorenie duše“ s názvom pocit viny a po každej epizóde sa ešte viac udomácňuje u svojho hostiteľa. Jeho symptómami bývajú sebaobviňovanie, sebaponižovanie až po pohŕdanie sebou. Prispôsobovanie sa síce v prvom pláne nepríjemné prežívanie zmierňuje, ale len preto, že sa ním vyhneme hroziacim konfliktom. Po prispôsobovacom dni však môžeme očakávať, že na večeru bude ďalšia výdatná porcia hnevu a zlosti. A tak sa kruh uzatvára!
Rudo teda odchádza do života s mnohými záťažami získanými vo výchove. Možno si vravíte: „No ale čo už teraz s tým? Čo už sa dá robiť? Mal by rodičom odpustiť!“ Ale ako? Ako to má spraviť? Aby mohlo byť odpustenie skutočné a nie iba formálne, musí človek najprv nájsť prístupovú cestu ku svojej zlosti a následne blokovaný hnev uvoľniť. Odpustenie totiž nie je samostatným procesom, ale až výsledkom získanej slobody. Navyše, ak sa chalan naďalej necháva manipulovať a utláčať, tak sa k tomu ani len nepribližuje. Myslím si, že v určitej fáze už nemá zmysel fňukať nad tým, čo nám kedy rodičia urobili a že len on sa musí rozhodnúť, či chce zostať Rudkom, alebo sa stať Rudom! Čo je k tomu treba? Chcieť! Ak takéto rozhodnutie nepadá, je na mieste otázka, načo nám ešte krivda slúži, načo ju ešte potrebujeme…
Maja Kubišová