Rukojemníčka

Alica je mladá, dvadsaťpäťročná žena a je rukojemníčkou svojich rodičov! Nie, nie je to začiatok  poviedky či  románu, je to bohužiaľ realita. Takýchto  Alíc je medzi nami  veľa a možno ste  aj vy „Alica“, iba si to zatiaľ neuvedomujete.

Alicini rodičia nemajú dobrý vzťah. Už na jeho začiatku to  nebolo celkom ok, lebo sa  brali hlavne preto, že čakali dieťa, teda „museli sa“. To samo osebe  ešte nemuselo byť predzvesťou zlého vývoja, lenže oni svoj vzťah aj systematicky kazili. Alicina matka je submisívna žena a obyčajne sa stavia do pozície obete. Za svet nechce čeliť konfliktom (bojí sa ich) a tak sa sústavne usiluje o niečo, čo ona nazýva  „pokojom v rodine“. Klame, utešuje, vymýšľa si, urobí čokoľvek, len aby skreslila realitu, z ktorej by mohla hroziť extrémnejšia reakcia jej partnera, napríklad v podobe kriku či hádky. Takémuto správaniu sa samozrejme od malička učila aj Alica. Tie dve sú v akejsi koalícii proti otcovi, ktorý  je veľmi výbušný a sústavne nespokojný so všetkým. Svoju nespokojnosť si rieši po svojom a to hlavne tak, že sa  tajne stretáva  s inými ženami  a z času na čas sa do niektorej z nich zamiluje, ale od svojej ženy aj tak nikdy neodíde. Sú totiž v závislom vzťahu. Obaja sa v ňom síce trápia, ale ako vravia „nemajú silu“ ho opustiť. V skutočnosti však vedia, že  by to stálo námahu a je pre nich pohodlnejšie zotrvať. K tomu, aby to mohlo takto fungovať potrebujú Alicu.

Načo? Čo to v praxi znamená? Keďže rodičia žijú v neuspokojivom vzťahu,  nemôžu zažívať príjemné pocity  vyplývajúce z ich spolužitia, tak sa snažia získať radosť zo života aspoň prostredníctvom  dcéry. Tá by mala žiť tak, aby ich tešila. Oni by si potom mohli ľahšie nahovárať, že sa oplatilo zostať spolu, lebo vychovali dcéru, na ktorú môžu byť hrdí. Takto by malo celé to ich trápenie aspoň nejaký  zmysel, veď už roky presviedčajú sami seba, že sú spolu len kvôli Alicke. Ibaže vôbec nie! Výhovorka! Pohotová odpoveď čo je vždy po ruke pre prípad, že by padla otázka, prečo neriešili  svoj vzťah. Verím tomu, že motívom pre takéto zlé rozhodnutia je  u ľudí hlavne nevedomosť, akási vzťahová negramotnosť, že jednoducho nevedia predvídať ich dôsledky.

Potom sa ale nestačia diviť tomu, že sa ich dieťaťu v živote nedarí, vôbec nechápu, prečo svoj život ťažko zvláda. Nerozumejú, prečo sa nevie presadiť medzi rovesníkmi a neverí si. Takýto rodičia často všetku svoju pozornosť a energiu venujú dieťaťu, ale neprináša to želané ovocie, práve naopak. Ukazuje sa, že napriek neustálej „pomoci“  je dieťa až príliš zaťažené. Veľmi skoro vycíti, že jeho hlavnou úlohou, poslaním je napĺňať očakávania rodičov, že musí robiť ešte aj niečo navyše. Životom sa pohybuje tak, akoby malo ustavične na chrbte akýsi pomyselný ruksak, z ktorého trčia von hlavy  rodičov. Všade ho sprevádzajú, neustále kontrolujú, usmerňujú ale aj  kritizujú každý jeho krok. Je celkom pochopiteľné, že s  nákladom na chrbte nie je ľahké držať tempo s ostatnými. Dieťa si uvedomuje, že sa hýbe ťažšie, pomalšie a nemotornejšie, ale netuší čo, alebo kto, je obsahom jeho batohu. Ani vo sne ho nenapadne, že by  jeho záťažou mohli byť rodičia, veď tí sú predsa takí starostliví. Začne preto hľadať chybu v sebe a myslieť si, že ono je menej schopné tak, ako aj naša Alica.

Pritom Alica je mimoriadne výkonná a maká doslova na všetkých frontoch. Študuje, pracuje, drží si líniu atď. atď. atď.  –  nepozná však svoju hranicu! Stále žije v tom, že by sa mala snažiť  viac. Ešte toto spravím a otec sa bude môcť pochváliť pred kamarátmi, konečne uzná, že som dobrá. Ešte toto spravím a mama  sa už prestane o mňa báť. Alica vôbec nevie oddychovať a ani len netuší,  čo by ona sama od  života vlastne chcela. Vie len to, čo by mala! Má dvadsaťpäť a je vyčerpaná. Začínajú sa u nej objavovať  rôzne príznaky psychosomatických ochorení a mama jej dookola vybavuje odborné vyšetrenia u lekárov, ktorí samozrejme nič nezmôžu, lebo problém nie je fyziologický. Je to začarovaný kruh, ktorého súčasťou je už aj Alica, silno pripútaná pupočnou šnúrou. Obáva sa, že bez rodičov si neporadí.

Dá sa z tohto vôbec niekedy vystúpiť? A  kto by mal začať? Mali by najprv rodičia zliezť dole z chrbta? Oni by mali prví strihať šnúru? Alebo by sa mala najskôr Alica zbavovať nežiaduceho nákladu? Môže najprv ona chytiť do rúk nožnice? Povedala by som, že je úplne jedno, kto bude prvý, lebo tak, či onak, povolilo by tuhé zovretie a uľavilo by sa všetkým. Nikto sa totiž nemôže cítiť dobre zviazaný. Alica určite šancu má a môže prísť do štádia, kedy už rukojemníčkou nebude, čaká  ju však kus ťažkej cesty, ale ak sa naozaj rozhodne a vydrží, môže začať žiť slobodnejšie. Je zákonité, že ak jeden vo vzťahu niečo zmení, druhý na to musí zareagovať a teda aj Alicini rodičia by boli „nútení“ dôsledkom Alicinej zmeny začať fungovať trocha inak…