Sedeli sme traja v reštaurácii na obede vo veľmi príjemnej atmosfére, keď kamarátke zazvonil telefón. Zdvihla ho a začala sa rozprávať s volajúcim. Akoby od nás úplne odišla, zmizla, „prepla na inú stanicu“, zostala tam len fyzicky. Uvedomila som si, že vo mne stúpa napätie, a to tým viac, čím dlhšie telefonát trval. Keď skončila, vyletelo zo mňa, že som sa cítila nepríjemne. Tento zážitok bol pre mňa podnetom na uvažovanie o téme zverejňovania vlastného prežívania.
Mohlo by to byť také ľahké a také jednoduché, veď stačí len premeniť na slová to, čo sa v nás deje, čo práve prežívame. Ako deti sme to vedeli napriek tomu, že nás to nikto predtým neučil. V dospelosti je to však pre mnohých z nás už veľmi ťažká úloha. Čo sa medzičasom stalo? Prečo sa prirodzená schopnosť vytratila? Zakrpatela nepoužívaním? Ale prečo sme ju vlastne prestali používať?
Povedala by som, že k tomu došlo hlavne preto, že sa v našich životoch objavili podmienky prijatia, že nám nejaká relevantná osoba kedysi veľmi, veľmi dávno dala najavo, že keď prežívame to alebo ono, jej sa to nepáči. Medzi riadkami ako by povedala: „Za toto nedostaneš lásku, prijatie, ocenenie.“ Detská dušička sa vyľakala, keď zistila, že to, čo je prirodzené, môže byť aj zlé a postupne to začala kontrolovať. V rôznej miere a v rozličných podobách tým prešiel každý z nás, bez toho, aby vedel, že sa deje niečo významné.
(Keď som dopísala predchádzajúcu vetu, snažila som sa spomenúť si na svoj prvý zážitok tohto, čo opisujem, ale nedokázala som si vybaviť konkrétnu situáciu, len akúsi vágnu bolesť. A vy?)
Dôsledky toho celého sme si mohli začať uvedomovať až v dospelosti, keď sme zistili, pripustili si, že možno aj napriek všetkému nežijeme „dobrý“ život. A práve toto môže byť v celom procese to dôležité, že či to naozaj zbadáme, či si uvedomíme, že je to hlavne o nás, či zájdeme až sem, alebo zostaneme len pri tom, že je to dôsledok toho, že ľudia okolo nás sa správajú nejako „zle“, zraňujúco. Či sa budeme sústrediť len na nich, na ich správanie a snažiť sa, aby sa zmenili (najčastejšie kritikou alebo výčitkami). Či povieme: „Ty si taký…Ty robíš toto a hento…“ a vôbec nám pritom nenapadne, že by sme mohli povedať aj to, ako sa cítime my, čo sa vtedy deje s nami, čo prežívame.
Obyčajne je reakcia ľudí na takúto možnosť riešenia rozpačitá. Akoby som povedala niečo absurdné, v ich očiach často vidím otázniky. Aký by to malo zmysel? Pre Boha! Mám sa ukázať ako slabý? Hovoriť o svojom strachu? Veď tak stratím svoju pozíciu. Odzbrojím sa. Prečo by som mal niečo také robiť?!
Sčasti je to pravda a chce dávku odvahy urobiť to, ale prečo neveriť svojmu prežívaniu? Čo môže byť na prežívaní zlého? Môže ho človek ovplyvniť? Som ja zlá či vinná, keď sa práve bojím alebo sa teším? Nie je naše prežívanie tým najpresnejším meracím prístrojom pre nás? Podľa mňa je! Nikto iný nám nedokáže dať to, čo potrebujeme, len my sami. Najskôr však musíme vedieť, čo vlastne chceme, čo potrebujeme. A túto informáciu dostávame z nášho vnútra práve prostredníctvom prežívania. Lebo platí, že to, čo je dobré pre zvyšok sveta, nemusí byť „dobré“ aj pre mňa!
Vrátim sa k spomínanému obedu s kamarátmi. Povedať, že v súvislosti s inou osobou prežívam niečo nepríjemné, je často spojené so strachom, že sa druhá strana vyľaká a začne sa brániť tým, že mňa obviní z neadekvátneho prežívania alebo niečoho iného. Na konci môže byť konflikt, ktorý nikto z nás nechce.
Alebo, ak je vzťah pevnejší a dôvernejší, druhý povie napríklad to, čo moja kamarátka: „To som nevedela, že si toto prežívala, dobre že si mi to povedala.“ Podľa mňa cesta vedie práve tadiaľto – risknúť si to! Investovať do seba a posilniť vieru vo svoje prežívanie a zároveň investovať do vzťahu, lebo týmto hovorím tomu druhému aj to, že ho mám rada, lebo riskujem, že by som ho mohla stratiť. Stojí mi za to!