Jedna z mnohých definícií zdravia hovorí, že je to schopnosť zvládať problémy každodenného života. Ak ho nemáme, sme o čosi bližšie k smrti. Preto je to oblasť, kde je možné ľudí veľmi zneisťovať zobúdzaním základného ľudského strachu – strachu zo smrti.

Práve na tomto strachu je postavený farmaceutický biznis. Marketing farma­firiem sa snaží cestou zastrašovania vy­rábať stále nových a nových pacientov, potenciálnych spotrebiteľov svojich pro­duktov. Zdá sa, že ich hlavnou cieľovou skupinou sú zdraví a solventní ľudia, pre ktorých vymýšľajú nemoci tak, že choro­bou nazývajú „problémy bežného živo­ta“. Často by stačilo, keby si človek len oddýchol, ale pri tomto systéme sa z neho zbytočne stáva pacient. V súlade so straté­giou farmaceutického priemyslu sme čo­raz viac zaplavovaní reklamami, ktoré nás v pravidelných intervaloch upozorňujú na to, čo všetko nám hrozí a vzápätí nám v reklamnom spote oznámia i to, ako sa môžeme použitím konkrétneho farmace­utického produktu vyliečiť alebo zabrániť vzniku ochorenia.

Ďalší významný kanál, kadiaľ sa sna­žia farmaceutické firmy zvyšovať predaj, vedie cez lekárov. Ich motivácia pred­pisovať lieky je mohutne podporovaná obchodnými zástupcami týchto firiem. Čestných lekárov, ktorí odolajú luxusným dovolenkám zvaným lekársky kongres či iným formám úplatkov je, zdá sa, len menšina. Niet divu, že podľa posledných prieskumov dôveruje u nás zdravotníctvu iba 40% občanov.

Strach medzi pacientmi šíria aj lekári, a to svojím prístupom k nim. Väčšinou sa sústredia len a výlučne na objektívne ná­lezy zistené biologickou medicínou a úpl­ne im uniká, dokonca ich často ani nezau­jíma, celkový sociálny kontext ochorenia pacienta. Ak chýba takáto vyváženosť, človek sa nemôže cítiť zachytený, poro­zumený, zostáva v tom sám a aj preto sa bojí. Tabletky sú potom často jediným možným riešením.

Páči sa mi názor doktora Hnízdila, že človek, ktorý sa cíti zdravý, by k lekárovi chodiť vôbec nemal, že je veľmi dôležité udržať si pocit zdravia. Nezriedka sa stá­va, že príde k náhodnému nálezu a až po­tom sa spustí choroba. Veľmi významný je aj spôsob, akým lekár pacientovi ziste­ný nález oznámi. Či mu ho sprostredkuje ako fakt, ktorý môže pacient ovplyvniť, alebo mu vopred predostrie najhoršie al­ternatívy vývinu choroby, čím ho demoti­vuje a odštartuje v ňom nepriaznivé vedo­mé či nevedomé procesy.

Štúdia, ktorú robili vo Švédsku a zisťovali ňou dĺžku trvania nemoci pri ochoreniach chrbtice, ukázala, že dôle­žitý nebol samotný nález, ale inštruk­cia lekára. Pacient spravidla evidoval symptómy ochorenia a vnímal seba ako chorého po dobu, ktorú uviedol lekár ako časovú prognózu vývoja ochorenia. Iné štúdie, ktoré pochádzajú z Veľkej Britá­nie, zas ukazujú, že pribúda ľudí, ktorí sa liečia, ale nedá sa im pomôcť. Z celko­vého množstva ľudí, ktorí sa zapojili do projektu, boli vybraní tí, ktorí chodili k lekárom najčastejšie a v súvislosti s nimi sa objavil termín „nevysvetliteľné choro­by“, teda ochorenia, ktoré nebolo možné medicínsky zaradiť, definovať. Existujú tiež štúdie, ktoré potvrdzujú, že sa zvyšu­je počet ľudí, ktorí sú chorí z liekov, čo je nepochybne dôsledkom stále citeľnejších snáh diagnostikovať a toho, že medikali­zácia sa v systéme dnešného zdravotníc­tva stala veľmi výnosným biznisom.

Okrem medikalizácie je podľa mňa problémom uplatňovanie názoru, že kaž­dé ochorenie má objektívnu príčinu, ktorú je možné pomocou stále vyspelejšej tech­niky odhaliť a pacienta uzdraviť, čo určite nie je tak. Každá choroba súvisí s celko­vým fungovaním človeka, s jeho históriou a tiež s jeho súčasným spôsobom života. Vždy je informáciou, ktorou nám telo dáva najavo, že sa niekde odkláňame od vlastnej prirodzenosti. Často nie je jed­noduché túto správu dešifrovať,zrejm e preto mnohí volia ľahšiu cestu a radšej prijmú rolu pacienta.

Je dnes situácia taká vážna, že sa mu­síme nakoniec všetci stať obeťami zle fungujúceho systému, ktorý je z veľkej časti postavený na šírení strachu? Nedá sa inak, iba podliehať agresívnemu tlaku far­maceutického priemyslu? Nezostáva nám nič iné, len poslúchať lekárov, hltať tab­letky, absolvovať často nepríjemné a fi­nančne náročné vyšetrenia? Som presved­čená, že to nie je naša jediná možnosť, že nie je nutné vzdávať sa osobnej moci a odovzdávať ju kompletne do rúk lekár­skej autority a prijímať tak nerovnovážny stav, ktorého dôsledkom nemôže byť nič iné, len strach. Je na rozhodnutí každého z nás, či budeme mať odvahu spoliehať sa na seba, na svoje vnímanie, odvahu žiť zodpovedným životom v súlade so sebou, so svojím organizmom. Podľa mňa nee­xistuje lepšia prevencia ani lepšia cesta ku zdraviu.

Maja Kubišová