Nedávno mi v šatni trénerka z fitka, veľmi spontánna osôbka a pomerne čerstvá mamička povedala: „Vieš čo? To je také fasa to materstvo, som rada, že som do toho šla. Jaaj, moja babuľka!“ potešila sa pri spomienke na dcérku.
Uvedomila som si, že jej radostný prejav vo mne zarezonoval, ale v rýchlosti som nevedela, ako mám zareagovať. Nakoniec ani nebolo treba, ona o moju reakciu v podstate nestála, chcela sa len podeliť o svoju radosť a možno sa aj trochu pochváliť, že je šťastná z toho, že je mamou. Ja som sa potešila, že som pochopila, prečo to povedala a nezačala som ako staršia a skúsenejšia matka mudrovať, lebo to býva nesmierne otravné a ani ja sama som to nikdy nemala rada. Cestou domov som nad našim rozhovorom, ktorý vlastne rozhovorom ani nebol, ešte intenzívne uvažovala. Došlo mi, že som sa v nej uvidela. Tiež som bola taká užasnutá, cela šťastná a vyjavená z dieťaťa. Môj život sa vtedy významne zmenil k lepšiemu, po prvý raz som sa cítila naplnená. Spontánna reakcia tejto mladej ženy ma tam vrátila a na malý okamih som sa ocitla o vyše dve desaťročia späť. Zároveň ma to však primälo k úvahám o dnešku.
Dnes sme my dve matky, ona a ja, každá v úplne inej životnej etape. Jej dieťa do života prišlo a mne pred časom „odišlo“ – dospelo, aj keď dospievanie vnímam ako postupný proces, na rozdiel od narodenia. Obe životné situácie by „mali“ byť pre nás rodičov úplne normálne a teda aj rovnocenné z hľadiska prežívania, lebo obe sú súčasťou života a predsa bývajú rozdielne. Tá prvá, keď sa dieťa narodí, je akosi automaticky spájaná s radosťou a tá, keď sa už má osamostatniť, býva u mnohých rodičov spájaná skôr so smútkom zo straty. Ale prečo strata? O čo ako rodičia vlastne prichádzame? Leda ak o to, čo sme ani nikdy nemali.
Raz som od jednej kamarátky počula vetu, myslím, že to bol citát niekoho múdreho: „Dieťa je len veľmi príjemná návšteva a preto treba rátať s tým, že raz odíde.“ Táto myšlienka sa mi zdala veľmi významná a zostala vo mne živá dodnes, hoci zaznela už pred pár rokmi. Podľa mňa je možnou príčina smútku rodičov práve to, že s týmto faktom jednoducho nepočítame. Uveríme tomu, že dieťa je len naše, že nám patrí. Obrovský omyl! Nepatrí! A bolo by fajn, keby sme s tým hneď od začiatku rátali a keby sme v tomto duchu k dieťaťu aj pristupovali a aj jemu svojím správaním túto informáciu odovzdávali a nepripútavali ho k sebe. To by bol ale ideálny stav…
Možno ste už od svojej matky (otcovia to vravia podľa mňa menej často) počuli, alebo ste nedajbože vy vyslovili vetu, typu: „Ty budeš vždy moje dieťa, nech máš koľkokoľvek rokov, pre mňa si stále môj maličký/á.“ Normálne sa to až ťažko píše a asi aj ťažko číta, ak sa vás to týka. J Čo všetko môže byť obsiahnuté v takejto vete? Ja z nej vnímam neochotu a niekde v pozadí aj strach rodiča z možnosti, že sa dieťa úplne osamostatní a už nebude pomáhať žiť rodičovi jeho život, obavu z toho, že rodič bude musieť začať žiť svoj vlastný život sám. Nezriedka sa stáva, že sa rodič istí vo svojej pozícii gule na nohe dieťaťa napríklad častým pripomínaním, kde všade a ako sa on pre dieťa obetoval. Takáto manipulácia býva nebezpečná, hlavne vo vzťahu syn – matka, lebo synovia sa „radi“ ujmú úlohy ochrancu mamy, ale záťažové je to aj v ostatných obmenách.
Hrozí, že vznikne až príliš úzke spojenie, ktoré je pre dieťa zväzujúce. Obyčajne sa vytvorí v rodine, kde medzi partnermi nie je zdravo fungujúci vzťah a častým a až takmer logickým dôsledkom býva, že si jeden z nich, prípadne obaja kompenzujú deficit vyplývajúci z nenaplnenia v partnerstve cez deti a až príliš sa im montujú do života.
Sama sa radím do skupiny matiek, ktoré s dieťaťom „návštevou“ nerátali a vidím aj dôsledky, aké to zanechalo na nás troch. Neviem, či by som to vtedy vedela robiť aj inak, asi by som aj tak nedokázala prekročiť svoj tieň, lebo ak je človek nezrelý, nedokáže sa správať zrelo, aj keby veľmi chcel. Napriek tomu predpokladám, že by som s tou informáciou nejako naložila, keby som ju mala. To je asi aj dôvod, prečo o tom píšem blog, Možno to do niekoho padne. A navyše táto téma vo mne zarezonovala a som hlboko presvedčená, že má zmysel sa zaoberať tým, pri čom sa zastavíme, nech už je dôvod akýkoľvek.
Maja Kubišová