O skupinovej psychoterapii už bolo napísané nemálo a ja tiež rada prispejem svojím pohľadom. Pretože je to fenomén. Môj pohľad je pochopiteľne ovplyvnený najmä mojou skúsenosťou člena výcviku v psychoterapii.
Základom akéhokoľvek skupinového diania je skupinová dynamika, ktorá je charakteristická pre každú skupinu ľudí, existuje vždy a s pribúdajúcim časom sa zvyčajne zvyšuje.
Skupinovú dynamiku tvorí niekoľko prvkov:
– ciele a normy skupiny
– vodcovstvo a štruktúra
– skupinová identita
– interakčné a komunikačné procesy
– kohézia
– tenzia
– projekcia
– skupinová atmosféra
– pozícia a rola v skupine
– tvorba podskupín
Všetky prvky skupinovej dynamiky sú vzájomne úzko spojené a pôsobia v neustálej interakcii. Napriek tomu, že teóriu tohto procesu dobre ovládam, neprestáva ma fascinovať. Napríklad to, že sa s tými istými ľuďmi cítim inak, keď spolu sedíme v skupine a inak, keď debatujeme cez prestávku. Čo je vo veci? Súvisí to nejako so skupinovou dynamikou? Je to preto, že v skupine sa dá očakávať pravdivá spätná väzba viac ako kdekoľvek inde? Podľa mojich skúseností je to tak.
Spätná väzba je dôležitá, pretože je pre človeka zdrojom cenných informácií a je tiež špecifickým faktorom skupinovej terapie. Keď niekto prehovorí na skupine ku všetkým, zároveň akoby oslovoval zvlášť každého jednotlivca. Obyčajne zareaguje ten, koho sa jeho výpoveď emocionálne dotkne. Nahnevá ho, poteší, znepokojí, dojme, možností je veľa.
Pre mňa boli vždy najkľúčovejšie momenty, keď vo mne stúpala tenzia, teda vnútorné napätie z toho, že som si niečo začala uvedomovať, ale ešte som to nemala porozumené, nevedela som celkom o čo ide a čo sa deje. Vnímala som iba tlak, ale nie z čoho pramení: No bol taký veľký, že aj napriek strachu zo spätných väzieb skupiny bola najintenzívnejšia potreba zbaviť sa ho. Pretože už samotné vypovedanie často veľmi chaotického obsahu máva katarzný účinok a znižuje napätie. Musí však byť splnená podmienka, že v skupine napriek napätiu, ktoré pociťujem, prevláda dostatočne bezpečná atmosféra na to, aby som o tomto napätí pred ostatnými prehovorila.
Z pohľadu skupinovej dynamiky v skupine v takýchto momentoch stúpa tenzia, ktorá je dynamizujúcim prvkom diania. Vypovedaním moja tenzia klesne, ale zvýši sa napätie u tých, ktorých sa to emocionálne dotklo. Práve títo sa teraz zapoja do skupinového diania a idú riešiť svoje napätie. Vtedy môžu vznikať silné konflikty medzi tými členmi, ktorí majú na diskutovanú tému iný názor. Po čase sa situácia začne vyjasňovať, napätie v skupine klesne, a vtedy má účastník, ktorý prehovoril šancu, aby sa o sebe niečo nové dozvedel, niečo pochopil, získal vhľad a korektívnu emočnú skúsenosť. Môže teda pochopiť dovtedy neuvedomované súvislosti vo vlastnej psychike a vo vzťahoch.
Podobný zážitok ako má človek, ktorý prehovoril, môžu mať aj účastníci, ktorí sa do debaty zapojili a dokonca aj tí, čo to celé prešli iba mlčaním: Každý mal možnosť získať, niečo si o sebe uvedomiť. A to môže byť prvým krokom ku zmene. Môže, ale nemusí. Zmena sa totiž nedá dosiahnuť bez zápasu s veľkým strachom z nového, nepoznaného a býva bolestná. Človek sa jej chce vyhnúť. No ak je v skupine bezpečné prostredie, strachu sa vystaví.
Takýchto situácií je v skupine oveľa viac, ako v bežnom živote. Člen skupiny im je častejšie vystavený, častejšie na ne musí reagovať a to mení jeho vnímanie seba. Prekonávaním strachu stúpa odvaha a zároveň rastie i viera v seba. „Vonku“ je to potom aj následkom skupinových skúseností akési jednoduchšie, čeliť strachu sa dá s väčšou vnútornou silou a vedomím, že sa na seba môžem viac spoľahnúť.
Pozitívne účinky skupinových procesov sú určite nespochybniteľné a dokazujú ich aj mnohé výskumy. Je to cesta k sebe, ktorá však nemusí byť pre každého. Myslím si, že veľmi dôležitá je i motivácia, s akou človek do skupiny vstupuje. Ak je motívom čokoľvek iné, ako úprimná snaha porozumieť sebe, môže byť prekonávanie prekážok na tejto ceste veľmi zložité. Komplikovať rast v skupine môže aj veľmi nízke sebavedomie a malá dôvera v ľudí a svet, avšak takéto a podobné sťaženia sú zvládnuteľné, ak existuje naozajstné chcenie.
Dôležité je aj aplikovanie nových zistení a zmien do svojho fungovania. Podľa Rogersa sa môžu v živote účastníkov skupinovej psychoterapie prejaviť nasledovné zmeny:
Následkom silného zážitku v skupine môže jedinec zmeniť svoje sebapoňatie, uvedomiť si a začať využívať svoj potenciál. Upriamiť svoj život úplne iným smerom ako doposiaľ. Účinok osobného vývinu na ostatné vzťahové bytie sa najviac prejavuje v blízkych vzťahoch, hlavne v partnerskom. Problém nastáva kombináciou rýchlosti osobného vývinu počas skupinového procesu a silnej emocionálnej podpory, ktorá prichádza od ostatných členov. Táto kombinácia stabilizuje prírastok osobného vývinu a môže proces ešte viac zrýchliť, vytvárajúc dokonca „skleníkový“ efekt. V pôvodnom partnerstve tak vzhľadom na rýchlosť osobného vývinu jedného z členov nastáva nerovnosť.
Niektorí ľudia sa pravdepodobne i zo strachu, že by to ich vzťahy nemuseli vydržať, rozhodnú ignorovať nové zistenia o sebe a neprenášať zmeny do osobného života. Vzniká tak veľký rozdiel medzi ich správaním sa v skupine a mimo nej. Časom sa však začnú cítiť veľmi nekomfortne, táto dvojkoľajnosť ich čoraz viac zaťažuje. Som presvedčená, že sa to dá vydržať iba obmedzený čas. Následne musí prísť k rozhodnutiu, a to môže byť aj rozhodnutím opustiť skupinu. Predčasné odchody bývajú veľmi nepríjemné a frustrujúce pre tých, ktorí zostali a predpokladám, že i pre tých, čo odišli, o čom sa však skupina už obyčajne nedozvie. Každý člen skupiny ju už len svojou prítomnosťou nejako ovplyvňuje a každým novým a každým odídeným sa zmení i skupina ako celok.
Z môjho pohľadu je skupina samostatný živý organizmus, ktorý si žije vlastným životom. Nikdy nie je vopred isté, čo sa stane a dianie je neopakovateľné. V dobre fungujúcej skupine sa jej členovia postupne stále viac otvárajú, a tým stúpa i vzájomnosť. Zisťujú, že má zmysel byť pravdivý, čestný, zodpovedný a zaraďujú si tieto hodnoty do svojho hodnotového rebríčka. Tak ako zrejú jednotlivci, tak dozrieva aj skupina ako celok. Zo skupiny, ktorá je v začiatkoch svojho fungovania veľmi konfrontačná, sa časom vyvíja skupina spolupracujúca, ktorá je schopná, tvoriť, pracovať a navzájom si pomáhať.
Som rada, že som súčasťou tohto procesu. Tých zatiaľ sedem rokov vo výcviku mi úplne zmenilo život. Neviem a nechcem si predstaviť, ako by som fungovala, keby som sa k takejto príležitosti nedostala. Dnes žijem oveľa slobodnejšie, čestnejšie, pokojnejšie a intenzívnejšie. Vidím i to, že pozitívne vplývam na ľudí, ktorí žijú blízko mňa. Raz niekto povedal, že „sloboda je nákazlivá“. Myslím si, že je to pravda.
Maja Kubišová